Keď kašeľ, svrbenie a kýchanie neznamená žiadnu chrípku.. /Tak padne náš svet - M. Crewe/

Začalo to len obyčajným zakašľaním, prípadnou nádchou, kýchaním a škrabaním, ničím výrazným, čo by ľudí prekvapilo, nebodaj vystrašilo. Pokračovalo to však blúznením, horúčkou a absolútnym opustením zmyslov. A hádajte, čím končilo?

Možno o mne viete, že milujem postapo a apokalyptický žáner. Doslova ho vyhľadávam, pretože ma táto téma naozaj zaujíma, rada ju nachádzam v (dobrých) filmoch, PC hrách a i knihách. Veľmi obľúbená je i „zombie topic“, no autori sa častokrát rozhodnú písať na podobnej báze týchto príbehov, ale o zombie vôbec nie je reč. Na „svoju“ planétu radšej uvrhnú epidémiu a nákazu, ktorá sa veľmi rýchlo šíri.

V takejto dimenzii sa ocitne aj šestnásťročná Kaelyn, žijúca na malom ostrove neďaleko pobrežia. Nanešťastie, jej jediný priateľ, ktorý jej rozumie, odchádza na pevninu kvôli štúdiu a Kaelyn stráca aj posledného blízkeho, s ktorým by sa mohla otvorene rozprávať. A tak jej ostáva len jediné- vyspovedať sa z detailov, obáv a pocitov v nikdy neodoslaných listoch jej priateľovi, Theovi. 

Obyčajné poobedie strávené robením školského projektu so spolužiačkou Kae radšej zavrhne, keď uvidí otca jej partnerky na projekt, ktorý zrazu kašle, škrabe sa na ramene a je otvorený a úprimný viac, než je slušné. Kaelyn teda hneď radšej odíde, akoby mala nasledujúce dni stráviť v posteli v horúčkach. 

„Za posledných pár dní sa mi podarilo obvolať asi polovicu ľudí z toho zoznamu, čo mi dal otec. Niektorí z tých ľudí sú radi, že sa o nich niekto zaujíma. Je aj dosť takých, čo sa hneď rozčúlia a začnú nadávať na karanténu, akoby som ju vyhlásila ja. A úplne najhoršie je to, keď niekto do telefónu celý čas kýcha a kašle.“

Týmto by sa však mali riadiť aj ostatní, ale nákaza sa šíri ako.. mor. No toto nie je žiadna chrípka, ale veľká epidémia, ktorá napadá celý ostrov a je nutné zaviesť karanténu, čo sa napokon stane. Nanešťastie, táto choroba prerastá a mutuje čoraz viac, a vďaka desiatkam ľudských smrtí sa stáva nebezpečnou. Kto však zvíťazí?

Hneď od začiatku je veľmi zaujímavé pozorovať celý priebeh tejto malej-veľkej apokalypsy. Prostredie, v ktorom je dej umiestený ho i výrazne ovplyvňuje a šum vĺn a žiarenie svetlého slnka, ktoré je zrazu úplne zvrátené hrá v príbehu takisto veľkú rolu.

Dievča, ktoré píše listy svojmu priateľovi študujúcemu na pevnine o priebehu tejto udalosti nevie o nič viac, ako suseda od vedľa. Aby sa celá rodina v zložení rodičov, jej a brata udržala pri živote, väčšinu času sa držia doma. Takýto typ diela nemusí byť síce každému po chuti, ale ak sa mám priznať, mne väčšmi vyhovuje priebeh veľkej choroby opisovanej od bežného občana z okna vlastného domu, ako z pohľadu vedca pracujúceho na protilieku v laboratóriu. Je síce pravda, že Kaelyn ako dcéra doktora má isté bonusové informácie, ako ostatní obyčajní obyvatelia, ale v ideálnom množstve, čo skvelo dopĺňa atmosféru knihy. 

Ťažko prepracované či jedinečné postavy však nečakajte. Zvyčajná rodina s MUDr. otcom, ktorý sa typicky doktorsky obáva o kritickosť situácie, ale aj poskytuje uspokojujúce odpovede v zámere dobre mysleného klamstva. Často opisovaná outsiderská hlavná hrdinka s obavami, nepochopením rodiny a i vysnívanou láskou. Toto všetko príbeh veľmi nezlepšuje, ale naopak trochu kazí.

„Stále nefunguje ani internet, ani telefóny na pevninu. Podľa všetkého sa totiž odohral nejaký incident v telekomunikačnej budove. Pochopila som, že niekto zo zamestnancov sa nakazil, dostal záchvat šialenstva a zničil káble, ktoré vedú pod úžinou.“

Existuje však aj niečo, vďaka čomu som tieto necelisté postavy dokázala ignorovať, knihu si užívať plnými dúškami a so zimomriavkami byť stále v pozore. Dielo ma ohúrilo kvôli jeho dejovej línii, ktorá išla pomerne rovnako rýchlo a dobre sa stupňovala. Vôbec, vôbec som si nevedela predstaviť, čo sa stane teraz, čo o dve strany či kapitolu. Nikto nevedel, či do ich domu vtrhne dav nakazených žiadajúci od Kaelynho otca lieky, pričom nakazí celú rodinu, alebo všetci bezpečne prežijú do konca. Autorka sa s čítajúcimi pekne hrala a udržovala napätie, akciu a keď sa zdalo, že už-už vybočí z jej dráhy, prekvapila nás niečim veľmi nečakaným a v tom momente úplne trefným, ak rozumiete, čo tým myslím.

Neviem si predstaviť naozaj sčítaných a náročných ľudí orientujúcich sa v tomto žánri už roky, že pri čítaní zažívajú podobné pozitívne pocity, ako tie moje. Oveľa viac po mojom boku vidím násťročných a začínajúcich readerov, ktorí do postapokalypsy práve vstupujú a som si istá, že budú týmto románom ohromení a prvý diel tejto „chorej“ trilógie priam zbožňovať.

Skvele spracovaný nácvik na svetovú epidémiu si môžete vyskúšať na tejto adrese.

Za poskytnutie knižky ďakujem kníhkupectvu Megaknihy.

Moje hodnotenie:

Megan Crewe: Tak padne náš svet

Vydalo vydavateľstvo Egmont v roku 2012, 320 strán.

www.egmont.cz