Recenzia - V znamení ametystu I

Autor: Majka Danihelová (Lyn Von Nightlight)

Originálny názov: V znamení ametystu

Knižná séria: Kronika strateného impéria #1
Počet strán: 375

Diel: prvý

Žáner: fantasy
Autorkin blog: www.lyn-von-nightlight.blogspot.sk

Anotácia: 

V Ametystovom lese žije prírodné spoločenstvo pod ochranou Ametystového lampáša. Doposiaľ si o ňom sedemnásťročná Meggie myslela, že je výplodom maminej fantázie a existuje iba na papieri. Obdivovala svet plný víl bez krídel, pravidiel a temných tajomstiev - sčasti to pokladala za svoju povinnosť, keďže jej rodičia zomreli. Mala pocit, že čítaním maminých zápiskov uctí ich pamiatku.

Meggien skutočný svet sa ale čoskoro začne rozpadať. Zistí, že ju sledujú čudní fialové vlny, ktoré sa podobajú na polárne žiary, a vidí ich len ona. Po silnej bôrke je Prechod medzi svetmi otvorený a Meggie sa za pomoci prorokyne dostáva do sveta, o ktorom si myslela, že existoval iba v maminej hlave. Do sveta, kde nie je ľahké prežiť, ak nepatríte k prírodnému spoločenstvu. Všetko má svoj dôvod a Meggien príchod do lesa je iba slabým odvarom toho, čomu bude musieť čeliť. Nad krajinou visí temný tieň a Spoločenstvo národov je na pokraji novej Obsidiánovej doby.

Ametystový les.

Keď sa na oblohe objavia čudné fialové vlny a všetko začne vyzerať podozrivo, hlavná aktérka Maggie už má toho po krk. Stará žena s čudnými znakmi na paličke ju prenesie (alebo skôr ona sama) do krajiny s názvom Ametystový les, ktorý pripomína cestu do stredoveku, len s mixom fantasy. Maggie, ozbrojená svojimi dobovými vynálezmi a so svojou červenou hrivou na seba priťahuje pozornosť a čím ďalej tým sa príbeh viacej stupňuje a začína to byť boj o život.

Krajina je plná elfov, voktorianov či víl, takže vám to určite bude pripomínať fantasy rozprávky o vílach (čo sa mi veľmi rátalo, víly sú moja obľúbená téma). Tieto bytosti žijú v skromných a jednoduchých, ale nádherných príbytkov, ktoré vás primäjú zamyslieť sa na týmto záhadným a zároveň úžasným svetom.

Štýl písania.

Hneď pri prvých vetách som sa trochu strácala, pretože som sa nevedela vžiť do situácie. Však to poznáte. Kniha nebola na jedno kopyto a keďže to bola zmena, musela som si aj zvykať. Tento pocit sa ale po chvíľke stratil a ja som sa začala vžívať do hlavnej postavy. Meggie bola úprimná, nespútaná a vedela sa presadiť. To sa mi páčilo. V knihách nemám rada také tie plaché myšky, ktoré sa boja čo i len pípnuť a celú knihu sú ticho (nie doslovne!). 

Majka ma na začiatku varovala, že ma knižka nebude baviť a že ju budem chcieť odložiť, ale rozhodne sa mýlila. To asi netušila, že za prvý deň zhrabnem hneď 50 strán a zažeriem sa do deja. 

Vytvorila úžasný svet. Najviac ma fascinoval spôsob písania, to využitie obrovskej slovnej zásoby a farebnosť slov. 

Ametystový les popísala od slova do slova a bolo vidno, že ju to bavilo. Vymyslela miesto, ktoré malo svoju históriu, pravidlá a jedinečných ľudí. A to sa mi páčilo. Nevynechala to, vydala sa na ťažkú cestu, ktorá mala ale úžasný účinok. 

Postavy

Najviac ma samozrejme zaujala Meggie. Dievča, ktoré sa nebojí ozvať sa a rozhodnúť sa. Bola to bojovnica, ale žena so srdcom. Vedela správne popísať svoje pocity (čo sa vo väčšine prípadov autorom nikdy nepodarí) a zvoliť tie správne cesty. 

Wen bol také zlatíčko, vždy stál za Meggie, pretože sa za ňu cítil zodpovedný. Bol to syn bohatej rodiny, ktorý trpel slepotou. Samozrejme za vyliečením stála naša aktérka a Wen zrazu cítil, že jej má byť vďačný do konca  života. Bol to proste typ, ktorý začal milovať a miloval aj bez akýchkoľvek chýb či zábran.

Mnoho postáv mi ale liezlo na nervy, nebola to chyba autorky, ale práveže naopak. Dala si na nich tak záležať, že sa mi niektoré sprotivili (viď Lia) vinou mňa, pretože mi nesadli. Pripadali mi buď príliš ružoví alebo jemní, to v prípade Lie. 

Postrehy, dojmy, celkové hodnotenie

Je veľa autorov, ktorí si o sebe myslia, že sú ktovieakí borci, keď napíšu jednu poviedku či knihu. Majka Danihelová ale taká nie je. Už na samotnom texte a štýle písania sa dá spoznať, že autorka nie je namyslená ani nič podobné a záleží jej na čitateľoch (to sa veľmi cení). 

Koniec, to si robíš srandu nie? Kto nevie, o čo ide, napíšte Lyn Von NightLight a sami sa presvedčte. Koniec ma teda totálne prekvapil, ale súcítila som spolu s Meggie a pochopila som, prečo to urobila. V knihe bolo veľa úvah a postrehov, ktoré si čitateľ môže, ale aj nemusí všimnúť a pre nechápavých ako som ja sa mi to veľmi šiklo.

Obálka je nádherná, som rada, že Majka nie je niekto, čo vycapí hlavnú postavu na titulku a tým prinúti čitateľa predstaviť si hlavnú postavu presne tak, ako to je na obálke! Týmto som si znechutila už viacero kníh a ja osobne to neznášam.

 Majka Danihelová je ale spisovateľka, ktorej to jednoznačne ide a má šancu preukázať sa. Len tak ďalej. V znamení ametystu u mňa po tomto ospevovaní prešlo samozrejme piatimi hviezdičkami , čo je samozrejme plný počet, čo si to zaslúži. Kronika strateného impéria je úžasná séria a ja už sa neskutočne teším na druhý diel - V znamení rubínu. 

Zet