Autizmus očami trinásťročného chlapca /Prečo skáčem - Naoki Higašida/
Prečo autisti hovoria tak nahlas a čudne? Prečo ich rozhádžu aj najmenšie chybičky? Prečo si šibrinkujú rukami a prstami pred očami a prečo sa s nimi nedá normálne rozprávať? To sú otázky, ktoré si v súvislosti s deťmi, ktorým bol diagnostikovaný autizmus, kladieme stále. 13-ročný Naoki Higašida trpiaci touto duševnou poruchou nás uvádza do reality a pravdu o autizme nedostávame zo slov odborníkov a špecialistov, ale od niekoho, kto to vníma celkom sám a rovnako s tým aj žije.
Častokrát ich berieme ako niekoho, kto len potrebuje špeciálnu starostlivosť. Majú svoj svet a keď sa krčia v kúte a utekajú od spoločnosti, automaticky ich odsudzujeme. Pociťujeme ľútosť a znechutenie, keď vidíme ich výbuchy a výstupy. Ale je to skutočne tak? Naozaj si nič nevážia a svoju „chorobu“ len zneužívajú, ako si myslíme? Naoki vyvracia všetky predsudky a ukazuje nám skutočný svet očami autistického chlapca.
Autizmus bol Naokimu diagnostikovaný keď mal iba 5 rokov. Napriek jeho nevýhode sa veľmi rýchlo naučil japonské znaky. Neskôr začal písať v japončine a bol vedený k písaniu básní a krátkych príbehov. Vo veku 11 rokov vyhral prvé miesto v literárnej súťaži. Takto sa rozvinula jeho schopnosť a vzťah k literatúre a od roku 2004 publikoval viac ako 20 kníh. To je príbeh mladého japonca – autorom knihy, ktorá do mnohých domácností vniesla svetlo a pochopenie.
Dielo sa skladá z vyše 50 odpovedí na otázky, ktoré si voči autistom neustále kladieme a ani za nič ich nedokážeme správne pochopiť. Naoki neuvádza vždy pádne dôvody, prečo sa to i tamto deje – niekedy to netuší ani on a hovorí, že to jednoducho tak je. Veci, ktoré neustále robia nám síce pletú hlavu, ale on ich opisuje s neuveriteľnou ľahkosťou a tak, aby tomu porozumel každý (bez ohľadu na vek).
Keď čítate riadky náhodnej zaujímavej knihy a čoraz viac sa dostávate ku koncu knihy, po každom slove pociťujete zrazu k autorovi a väčšie a väčšie sympatie. Ak píše o sebe alebo o niečom, s čím sa musí pasovať každý deň, zrazu ho úplne chápete. Tá istá vec sa stala mne a verím, že aj mnohým iným, ktorí sa rozhodnú spoznať „ozajskosť“ tejto poruchy.
Osobne poznám len jedného autistu a ten je od Naokiho celkom odlišný. Zatiaľ čo Naoki je nadpriemerne inteligentný (pretože už v trinástich píše obdivuhodne) a duševne to má naozaj zložité, môj známy má naopak v škole problémy a túto poruchu zvláda lepšie. A preto ďalšia vec, ktorú som sa z diela dozvedela boli štádia autizmu. To ma prinútilo premýšľať, vžiť sa do oboch a uvedomiť si ich spôsob života.
„,Ach, nechaj ho tak, najradšej je sám.‘ Ako často to počúvam? Neverím, že akákoľvek ľudská bytosť chce, aby ju nechali samu, jednoducho neverím. Nás autistov znepokojuje, že vám ostatným robíme starosti a znervózňujeme vás. Preto sa spoločnosti radšej vyhýbame a často končíme osamote niekde v kúte. V skutočnosti by sme veľmi radi boli v spoločnosti ľudí. Lenže zakaždým sa niečo pokazí, a tak si postupom času zvykneme na samotu, dokonca si ju ani neuvedomujeme.“
Keď ľudia uvidia autistu, väčšinou si pomyslia rovnaké slová „On má svoj vesmír“. A aj majú pravdu, no vďaka neobyčajnému dielu Prečo skáčem sa môžu stať súčasťou ich vesmíru a pomôcť im. Žiadne vedecké poznatky, stránky či odborné knihy nevedia nahradiť skúsenosti, a práve preto je tu toto dielo. Naoki Higašida ako talentovaný a mimoriadny chlapec je aj skvelý spisovateľ, o čom svedčí aj jeho geniálna poviedka v závere knihy ako bonus. Okrem toho, že je kniha bohato ilustrovaná, má v sebe posolstvo pre mnoho rodín a motivuje k tomu, že všetko je možné, len treba chcieť (pretože ju autor napísal len pomocou abecednej tabuľky).
Autizmus bol Naokimu diagnostikovaný keď mal iba 5 rokov. Napriek jeho nevýhode sa veľmi rýchlo naučil japonské znaky. Neskôr začal písať v japončine a bol vedený k písaniu básní a krátkych príbehov. Vo veku 11 rokov vyhral prvé miesto v literárnej súťaži. Takto sa rozvinula jeho schopnosť a vzťah k literatúre a od roku 2004 publikoval viac ako 20 kníh. To je príbeh mladého japonca – autorom knihy, ktorá do mnohých domácností vniesla svetlo a pochopenie.
20/
„PREČO VÁS ROZHÁDŽU AJ NAJMENŠIE CHYBIČKY?
Keď zbadám, že som urobil chybu, zasekne sa mi mozog. Plačem, vrieskam, zúrim a nie som schopný triezvo uvažovať. Nech by tá chyba ani nestála za reč, pre mňa je to obrovská rana. Napríklad keď lejem vodu do pohára, neznesiem, ak sa vyleje čo i len kvapka.
Kdesi v hĺbke sám dobre viem, že to nie je až taký problém. Akurát nie som schopný držať emócie na uzde. Len čo urobím chybu, zvalcuje ma to ako cunami. ...“
Keď čítate riadky náhodnej zaujímavej knihy a čoraz viac sa dostávate ku koncu knihy, po každom slove pociťujete zrazu k autorovi a väčšie a väčšie sympatie. Ak píše o sebe alebo o niečom, s čím sa musí pasovať každý deň, zrazu ho úplne chápete. Tá istá vec sa stala mne a verím, že aj mnohým iným, ktorí sa rozhodnú spoznať „ozajskosť“ tejto poruchy.
Osobne poznám len jedného autistu a ten je od Naokiho celkom odlišný. Zatiaľ čo Naoki je nadpriemerne inteligentný (pretože už v trinástich píše obdivuhodne) a duševne to má naozaj zložité, môj známy má naopak v škole problémy a túto poruchu zvláda lepšie. A preto ďalšia vec, ktorú som sa z diela dozvedela boli štádia autizmu. To ma prinútilo premýšľať, vžiť sa do oboch a uvedomiť si ich spôsob života.
„,Ach, nechaj ho tak, najradšej je sám.‘ Ako často to počúvam? Neverím, že akákoľvek ľudská bytosť chce, aby ju nechali samu, jednoducho neverím. Nás autistov znepokojuje, že vám ostatným robíme starosti a znervózňujeme vás. Preto sa spoločnosti radšej vyhýbame a často končíme osamote niekde v kúte. V skutočnosti by sme veľmi radi boli v spoločnosti ľudí. Lenže zakaždým sa niečo pokazí, a tak si postupom času zvykneme na samotu, dokonca si ju ani neuvedomujeme.“
Keď ľudia uvidia autistu, väčšinou si pomyslia rovnaké slová „On má svoj vesmír“. A aj majú pravdu, no vďaka neobyčajnému dielu Prečo skáčem sa môžu stať súčasťou ich vesmíru a pomôcť im. Žiadne vedecké poznatky, stránky či odborné knihy nevedia nahradiť skúsenosti, a práve preto je tu toto dielo. Naoki Higašida ako talentovaný a mimoriadny chlapec je aj skvelý spisovateľ, o čom svedčí aj jeho geniálna poviedka v závere knihy ako bonus. Okrem toho, že je kniha bohato ilustrovaná, má v sebe posolstvo pre mnoho rodín a motivuje k tomu, že všetko je možné, len treba chcieť (pretože ju autor napísal len pomocou abecednej tabuľky).
Prečo skáče sa dozviete na tejto adrese.
Za zaslanie ďakujem vydavateľstvu Tatran.
Moje hodnotenie:
Kniha sa nedá hodnotiť. :-)
(Našla som jedno zaujímavé video, ktoré ukazuje svet autistu jeho očami)
Naoki Higašida: Prečo skáčem
Vydalo vydavateľstvo Tatran v roku 2015, 168 strán.
O tejto knihe som ešte nikdy nepočula, no znie naozaj zaujímavo. Myslím, že si ju musím pridať do wishlistu... Super recenzia :)!
OdpovedaťOdstrániťDúfam, že ťa osloví rovnako ako mňa. :)
OdstrániťO této knize jsem zatím nikdy předtím neslyšela a téma autismus je mi téměř úplně cizí. Každopádně to vypadá, že to vážně stojí za to přečíst. Skvělá recenze (jestli to teda je recenze :D)!
OdpovedaťOdstrániťwww.burrowofthebookworm.blogspot.cz
Možno sa oplatí zavítať do "cudzích vôd" :D A áno, je to recenzia, vďaka. :)
Odstrániť