2x Recenzia

Počas vianočných prázdnin som prečítala niekoľko zaujímavých kníh, no doteraz sa mi nepodarilo dostať sa k nim v podobe recenzie. Naprávam, píšem, odporúčam! Aspoň k jednej by ste mali zablúdiť, pretože ide o naozajstne a netypické skvosty - a ja presne túto kombináciu zbožňujem.

Na konci samoty

Na konci samoty je skvelý príbeh, ktorý napísal svoj život. Rozpráva príbeh 3 súrodencov s nepekným osudom. V detstve ich postihla strata oboch rodičov a každý sa s ňou teraz vyrovnáva po svojom. Príbeh však rozpráva len tichý, rezervovaný a empatický Jules, ktorý sa svetom len tak potĺka, nevie, čo je správne a neverí v seba. V sprievode času sa len snaží pochopiť každú sekundu a pretvoriť ju v niečo, čo ho aspoň trochu naplní a navedie. Stretáva ho veľa smútku, sklamaní, zmätku... Tak, ako to v živote ozaj býva.

„Kedysi som sa bál staroby, no zrazu bolo na predstave, že s ňou budem žiť ešte aj o štyridsať rokov, čosi upokojujúce. Budeme spolu sedieť, čítať si, rozprávať sa alebo hrať šach, občas sa budeme doberať a potom sa znovu vrátime k bohatým spomienkam, k nášmu pokladu, ktorý si spoločne nahonobíme. Rozmýšľal som, ako bude jej tvár vyzerať posiata vráskami, keď sa bude blížiť k osemdesiatke. V tej istej chvíli som si uvedomil, že mi to všetko bude jedno, a predstava, že zostarnem, mi prestala naháňať strach.“

„Smrť už poznám dlho, no teraz už aj smrť pozná mňa.“

Benedict Wells píše neskutočne, slová sa len tak kĺžu, strany plynú veľmi rýchlo a jeho štýl je dokonalý a nenútený, mne skutočne sympatický. Dokonca príbeh podáva tak, že rôzne strieda isté časové obdobie a je na čitateľovi, ako si ich pospája, ako ich porozumie a čo v nich objaví – práve v tom tkvie tá krása. Autor do jeho štvrtého diela zakomponoval veľké množstvo životných právd a myšlienok, ktoré som si poznačila a mala som pocit, že mi rozumie. Bolo to možno vďaka niektorým Julesovým záľubám – ako si našiel cestu k fotografovaniu vďaka jeho otcovi či ako sa spolu s Alvou zamiloval do kníh. Svojím príbehom ma istým spôsobom kľudnil, že nie som jediná, kto sa takto cíti, a hoc je to kniha všeobecne smutná, stále je aj jedinečná, špeciálna a kvalitne napísaná s takmer živými postavami a dejom. Je to, samozrejme, hlbšie čítanie psychologického rázu, ktoré rieši mentálnu stabilitu človeka a postoj ku svetu. Tým pádom čitateľa sprevádza i po dočítaní a prinúti ho obzrieť sa i na život vlastný, spýtať sa sám seba kľúčové otázky a porovnať sa so životmi v deje knižky. Hoc to nie je podmienka či striktné odporúčanie, cítim, že si knižku najviac užijú introverti, pretože práve tí porozumejú Julesovi a jeho vnútorným dianiam najlepšie. Tak to aspoň bolo u mňa.

5/5

Benedict Wells: Na konci samoty 

Zvláštní smutek citronového koláče

K tejto už len na pohľad nezvyčajnej knižke som sa dostala vďaka jednej českej recenzii už v roku 2013 a vložila si ju na To-read-list. S nostalgickým obzretím na rok 2013 som sa však k prečítaniu dokopala až teraz, po tom, ako som ju nedávno dostala. Púšťala som sa do nej s doslovným pôžitkom a užívala si každú stranu. Dokonca som si ju i šetrila, aby som to päťročné čakanie tak škaredo nezničila prečítaním knihy za jeden deň. A skutočne to čakanie nebolo na škodu – knižka ozaj nesklamala.

A ako už naznačuje názov, jedlá v tejto knihe majú vlastné pocity, ktoré hlavná hrdinka Rose počas jedenia cíti. Cíti emócie ľudí, ktoré sa počas prípravy preniesli na tanier. Knižka sprvu sleduje, ako sa s týmto „darom“ Rose vyrovnáva zatiaľ, čo rastie, no neskôr sa pridá aj viacero iných tém, často metaforických. Pre mňa tento námet aj pred piatimi rokmi a aj teraz predstavuje čosi originálne, úžasné a plné nekonečných možností. To autorka na moje prekvapenie nie tak celkom využila, ale rozhodla sa to viesť vlastným smerom a to do akéhosi žánru rodinných vzťahov a spoločenských problémov, čo tiež nakoniec nevyznelo zle vďaka netradičnému spracovaniu.

„Jasně jsem cítila čokoládu, ale v závanech a stopách se rozvíjela nebo otevírala malost, pocit sevření, znepokojení, byla to chuť odstupu a já jsem vědela, že je nějak spojená s mou matkou. Chutnala jsem její přeplněné myšlenky, skoro jsem cítila zaťaté zuby, které ji způsobovaly bolest hlavy, na niž si musela brát tolik aspirinů, celou bílou řádku koleček na nočním stolku jako ilustrace její věty – Půjdu si na chvíli lehnout.“

Zvláštní smutek citronového koláče je tak veľmi, veľmi zvláštna kniha a práve tá odlišnosť ma na nej fascinuje. Je písaná (skôr zámerne) dosť jednoduchým štýlom, ktorý nezvyčajné udalosti (vo veľkom počte) vykresľuje naozaj zaujímavo a čítanie tým pádom plynie veľmi rýchlo a prirodzene. Síce sú niektoré veci nedotiahnuté a kniha nemá nijakú výraznú zápletku, ale mne osobne to vlastne nevadilo. Práve v nezvyčajnosti a diverzite tkvela tá krása, vďaka ktorej mala kniha moju plnú pozornosť. Vlastne to bol príbeh o jednej rodine, kde „každý mal niečo“ a bolo ozaj pútavé sledovať takúto ľudskú stránku fungovania rodiny. Ak si chcete oddýchnuť, ale zároveň okúsiť niečo iné a i čosi, čo vás prinúti i zamyslieť sa, táto žltá knižka spĺňa všetko. :)

 4/5

 Aimee Bender: Zvláštní smutek citronového koláče

Čítali ste niektorú z týchto kníh? Čo vy na ne?

Prečítali by ste si niektorú?

Pri kliknutí na hodnotenie sa dostanete na GoodReads