Struny času, na ktoré som sa nenaučila hrať... /Struny času - Madeleine L'Engle/

Nedávno v knižnom svete dostalo druhý dych dielo Struny času. Prvýkrát si ho mohli americké deti prečítať už v roku 1962, no tento rok vydavateľstvo Slovart prinieslo do pozornosti opäť toto dielo najmä vďaka rovnomernému filmu od Disney. Anotácia i trailer sľubovali dobrodružnú jazdu časom a planétami, čo zaujalo určite každého sci-fi-lovera. I ja som po knihe pokukovala a nekoniec ma k jej prečítaniu popohnal jej malý rozsah a zaujímavá obálka. Struny času však nie sú úplne sci-fi a ja z davov nadšencov vyčnievam.

Vdaka trinásťročnej Meg Murryovej nás autorka uvedie do ozaj špeciálnej rodiny. Sama Meg je v škole čudáčkou, darí sa jej len v matematike (a to tak, že vie rátať odmocniny spamäti!) a okrem toho musí už dlho čeliť klebetám o jej otcovi, fyzikovi, ktorý na jednej zo svojich ciest za vedomosťami zmizol a doslova sa pod ním prepadla zem, a povráva sa, že kvôli druhej žene. Jeho manželka a Megina mama, ktorá je zároveň tiež veľmi šikovnou vedkyňou, tak v tichu spáva vo veľkej manželskej posteli a už istý čas sama vychováva štyri neobyčajné deti.

Ich monotónny, stereotypný život plný melancholického čakania na zázrak naruší príchod ich novej susedky v strede noci – pani Akej, ktorá len tak na okraj spomenie, že existuje istá „hyperkocka“. Tento pojem Meginej mame očividne niečo hovorí, súvisí s jej otcom a práve to odštartuje sled udalostí veľkého dobrodružstva, na ktoré sa vydá Meg, jej malý brat Charles Wallace a Calvin – Megin spolužiak zo školy. Cieľ cesty – zachrániť otca, pána Murryho.

„Keď došli domov, pani Murryová ešte pracovala v laboratóriu. Sústredene pozorovala belasú tekutinu, ktorá sa pomaly presúvala z kadičky do krivule. Nad Bunsenovým horákom sa vo veľkej kameninovej nádobe dusilo jedlo.“

Madeleine L’Engle zostrojila príbeh, ktorý prehovára k mladým ľuďom a uvádza ich na správnu cestu za morálnymi hodnotami. Snaží sa k budúcim dospelákom dopracovať cestou dobrodružného sci-fi príbehu, ktoré majú oni radi a zároveň dúfa, že v ňom uvidia jej odkaz. I samu autorku pred vydaním sprevádzali isté problémy, keďže jedným z jej úmyslov bolo znázorniť mentalitu americkej spoločnosti, ktorá sa v tej dobe snažila brániť komunistickému režimu v krajine na začiatku šesťdesiatych rokov. Nakoniec knihu vydala, i keď mnoho pasáží bolo odstránených. Od publikovania tak ubehlo mnoho rokov, no napriek tomu si kniha udržala isté posolstvá hodnotné aj v dnešných časoch.

Zatiaľ čo mi kniha toho dala veľa z hľadiska myšlienok a posolstiev, na druhej strane ozaj utrpela na postavách a štýle písania. Pravdepodobne je cielená veková kategória čitateľov už mimo mňa (10-12 ročné deti ideál), no i tak som mala pocit, že bolo dielo miestami písané príliš strojeným až učebnicovým štýlom. Nie som si istá, či je to prekladom, keďže som originál nečítala, ale možné to je. 

Akcia mi prišla umelá, najmä postavy a ich dialógy, ktoré vyzneli skutočne neprirodzene a títo školáci by ich určite nevypustili z úst. Okrem toho sa mi ani hlavná postava riadne nezapísala do kože, tobôž nie aj ostatné. Je mi ľúto, že knihe v tomto smere chýbala výraznosť a hoc sa autorka snažila presadiť inakosť a diverzitu, našla som tam mnoho najmä postavových stereotypov.

„Opustili striebristý obraz nevľúdneho jesenného večera a teraz sa všetko vôkol kúpalo v slnečných lúčoch. Tráva na poli svietila sviežou jarnou zeleňou a jemné kvietky v nej hrali všetkými farbami. Meg obrátila zrak k vysokej hore, takej vysokej, že jej vrchol sa strácal v mäkkých bielych oblakoch.“

V diele sa objavil motív prvej lásky, avšak podľa môjho názoru bol umiestený veľmi nevhodne a do deja sa nehodil – resp. pokojne by sme sa zaobišli aj bez neho. Avšak ostatné prvky deju ako napríklad oblasť fyziky, cestovania v čase a priestore či fantasy stránka boli nepochybne pokryté výborne a ja som len otvárala ústa, čo sa autorke podarilo vymyslieť a presunúť na papier.

Ak by ste sa knihu chystali čítať, vrelo vám odporúčam preskočiť prvé strany, na ktorých sa nachádza isté poďakovanie od akejsi spisovateľky, pretože vám „vyspoileruje“ absolútne všetko a vy tú knihu už nebudete musieť čítať (toto by sa vám šiklo, ak by šlo o povinnú literatúru a zápis do čitateľského denníka).

Summa summarum, pre mňa bola kniha až prirýchlou záležitosťou (vďaka minimálnemu rozsahu), na ktorú som vďaka plytším postavám a strojenému štýlu písania (avšak s nádhernými opismi) po čase zabudla. Síce obsahovala veľa hlbokých scén, z ktorých by sa dalo vyčítať všeličo, no nestačí to. Ak knihu posuniete mladšiemu súrodencovi, určite sa mu zapáči viac najmä z tej dynamickej akčnej sci-fi stránky než mne, ktorá som v diele hľadala hĺbku a bohužiaľ sa stratila.

/5

Do teamu Meg, Charlesa a Calvina sa pridáte na tejto adrese.

Vydavateľstvu Slovart úprimne ďakujem za poskytnutie recenzného výtlačku.

Madeleine L'Engle: Struny času

Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2018, 224 strán.

Filmový trailer