RECENZIA: Koronavírus, ktorý poznáme, ale 10x HORŠÍ

Rozhodla som sa čítať Vongozero počas epidémie COVID-19 pre podobnú stavbe vírusu, aby som sa o takejto udalosti dozvedela viac, a urobila som dobre. I napriek veľmi miernemu mimoriadnemu stavu, ktorý na Slovensku práve máme, si vďaka knihe konečne dokážem predstaviť, čím si momentálne musia prechádzať ľudia z ostatných kútov sveta. Práve vďaka tomu je tento príbeh z postapokalyptického žánru jeden z tých reálnejších a do dnešných dní sadne ako uliaty.

O epidémii šľahajúcej Ruskom nám rozpráva Aňa, manželka a matka, žijúca neďaleko Moskvy, ktorá je epicentrom nákazy. Registruje počiatočné opatrenia, aké sme poznali aj my – zrušené školy, nosenie rúšok, odstupy… Choroba však prerastie do takej miery, že padá celý systém, ľudia sa dali na rabovanie a Anina rodina musí vymyslieť plán. Záchranu pred takmer istou smrťou v ich vlastnom dome pre nich predstavuje chata na jazere Vongozero, hlboko v horách, kde ročne vkročí len hŕstka turistov. V hre je však veľa – zásoby jedla a litre benzínu, ktoré rýchlo ubúdajú, no najmä psychika a zdravie, ktoré sa do batožiny už viac pribaliť nedá.

Pandémia, ktorá zničila Rusko
V apokalyptickom príbehu Vongozero autorka pôvodom z Ruska výborne narába s ľudskou psychikou počas katastrofickej udalosti. Emócie postáv tak dokonale zapadajú do deja o víruse, ktorý ničí celý systém a pre jeho obyvateľov všetko doposiaľ známe. Dej vie šikovne a plynulo gradovať a udržiava ho dynamický. Autorka tiež veľmi realisticky predkladá všetky možné scenáre, ktoré na ceste za prežitím čakajú každého nešťastníka kolapsujúceho sveta. Drsné, surové až nepredstaviteľné.

„Šli sme už len krátko, áut bolo na ceste málo, akoby väčšina z nich uviazla v nekonečných radoch na benzín, a Serioža po niekoľkých minútach našiel miesto, vhodné na prestávku – len niekoľko krokov od cesty sa po oboch stranách začína les a vyzeralo to, že sneh nie je hlboký. Všetci sa veľmi potešili, že môžu vyjsť a trochu si rozhýbať stŕpnuté ruky a nohy.“

Vongozero síce obsahuje pár hluchých miest, počas ktorých sa nič nedeje, no to aj dáva zmysel, lebo zdĺhavé vyčkávanie a obavy o prežitie sú pri takejto epidémii na dennom poriadku, veď v miernejšej podobe sme mali možnosť presvedčiť sa o tom i my. Vtedy prídu na rad pútavé vnútorné monológy hlavnej hrdinky, mamy a manželky so srdcom i rozumom na hlavnom mieste, a čitateľ má možnosť vnímať udalosť z iného súdku. 

Drsné, surové až nepredstaviteľné
Postáv je v knihe neúrekom a takáto pestrá paleta ľudí s rôznymi povahami a prístupom k ťažkej situácii len zdôraznila reálnosť následkov epidémie a zamiešala kotol ľudskej psychicky na pokraji vyhorenia.

Faktických definícií či vedeckých špecifík o víruse sa v knihe nedočkáte, ide len o dlhú cestu skupinky obyčajných ľudí, ktorí bojujú o život a potácajú sa zničenou krajinou, dúfajúc, že to hádam nakoniec zvládnu. Nadšenci vedy si na svoje tým pádom neprídu, nervy a napätie však prítomné sú a intenzívny zážitok z pandemického thrilleru zaručený.

HODNOTENIE: 4/5

ODPORÚČANIE: Knižku si užijú najmä milovníci post-apo žánru alebo čitatelia zvedaví na koronavírusovú alternatívu, ktorí by chceli vedieť, čo by sa stalo, ak by sme kašľali na opatrenia a postupne si prestali vážiť jeden druhého.

----------------------------------------------

Jana Vagnerová: Vongozero

344 strán, Vydavateľstvo Ikar, 2013.