7 dôvodov, prečo nechodím do knižnice a nehanbím sa za to

K obľúbeným článkom s názvami „Čo knižnica dala“ alebo „Čo som si doniesla z knižnice“ prechovávam obrovský obdiv, pretože často obsahujú fotky kôp skladajúcich sa niekedy až z 10 kníh, čo mi príde ako niečo obrovské. Na mojom blogu sa však doteraz neobjavili ani raz a som si istá, že neobjavia ani v blízkej dobe. Dôvod je taký, že v knižnici som si knihu naposledy požičala pred viac ako PIATIMI rokmi.

Ako celkom lokálne známy knihomoľ mi často noví známi hovoria: „Ty rada čítaš, isto musíš často chodiť do knižnice!“ No zatiaľ, čo by väčšina knihomoľov horlivo prikývla, u mňa je to zase rázne NIE, častokrát s úsmevom a chechotom nad tou iróniou. Mám však na to niekoľko logických (a možno aj nelogických) dôvodov, ktorým dúfam porozumiete alebo len pokrútite hlavou, že takíto jedinci vôbec existujú. Dúfam, že sa však najmä z blogerskej komunity nájde zopár hláv, ktorým akoby som z duše hovorila a v niektorých z týchto dôvodov sa nájdu.

1. Som pomalý čitateľ s mastnými pokutami

S tým súvisí i malá trauma z detstva. Ako drobec som, samozrejme, brázdila uličkami knižnice, práve polička s Jacqueline Wilsonovou ma priviedla k ozajstnému čítaniu. Nikdy som však nebola najrýchlejší a zasa ani najčestnejší čitateľ široko-ďaleko, a preto sa mi raz za čas (ehm, každý druhýkrát) podarilo prešvihnúť dobu výpožičky. Čas na čítanie sa pohyboval od 2 týždňov po mesiac a to pre mňa znamenalo určitý vyvíjaný tlak a istú zodpovednosť! Potom nasledovalo nervózne obšmietanie pred stolom pani knihovníčky, ktorá ma zvykla počastovať nepekným pohľadom. No a suma pokuty, hoc to nebolo nikdy nič hrozné, ma vždy vedela vtedy poriadne vystrašiť.

2. Tety knihovníčky

Všetci sme len ľudia, no viem si predstaviť, že pani knihovníčky sú špeciálne bytosti, od ktorých človek ako ja, nikdy nevie, čo čakať. Možno zveličujem, veď u nás v škole v knižnici je jedna, ktorú všetky deti milujú (o tom neskôr). S touto vekovou skupinou však nemám také socializačné schopnosti a skúsenosti a nie vždy to ide najľahšie.

Viem však, že tety knihovníčky sú jadrom knižníc a bez ich pomoci a ochoty by to nikdy nebolo ono, a keďže mi náplň tohto zamestnania nie je až tak známa, neostáva mi nič iné ako sa len ukloniť ich práci a pokračovať ďalej.

3. Škvrna sem, ohnutá strana tam, smutný pohľad tu

Do knižníc chodia rôzni ľudia (a nie všetci si musia knihu vážiť) a zanechávajú po sebe riadnu spúšť, ktorú si neskôr psychicky „zlízneme“ my, čitatelia srdcom a dušou. Ohnutý roh strany slúžiaci ako záložka, fľaky od pitia či jedla a nebodaj ručne dopísané poznámky. Pri detských knihách, s ktorými som sa počas svojho „najplodnejšieho“ obdobia v knižnici (hh) stretávala najčastejšie, to bolo ešte horšie. Jednoducho „ew“. 

4. Moje, moje a len moje

Dobrých kníh sa vzdávam nerada a preto by som ozaj nerada vracala naspäť knihu, ktorá sa možno zaradila medzi moje najobľúbenejšie. Mám rada knihy a oveľa radšej ich vlastním. Je úžasný pocit vidieť to obrovské množstvo kníh na poličkach, pričom každá pre mňa niečo znamená. Nosím si ich kade-tade, vyznačujem si svoje obľúbené pasáže, píšem si do nich ceruzkou, požičiavam ich ďalej. To by som s tými z knižnice ozaj robiť nemohla, a preto si knižku rovno kúpim alebo sa mojou obľúbenkyňou stane vďaka možnosti recenzných výtlačkov.

5. Som knižný bloger a kníh mám dosť

Toto súvisí už s mojou situáciou a i s prvým bodom – že som pomalý čitateľ – a knižkami som aj tak zahrnutá. Recenzné výtlačky, ktoré často dostávam, mi ako čítací materiál bohato stačia a knižky požičané z knižnice by som vracala tesne pred uplynutím doby výpožičky aj tak neprečítané.

6. Až príliš veľký pocit zodpovednosti

Keď čítam knižku, užívam si pocit, že je moja a praktikujem všetko s tým spojené – píšem do nej (samozrejme, ceruzkou!), nosím si ju všade a má svoje špeciálne miesto v poličke. Hoc ma nepoteší, keď sa jej niečo fyzické stane (obijem ju alebo zašpiním) a preklínam sa, ku knihám z knižnice (hlavne k tým novším) by som musela pristupovať s väčšou zodpovednosťou a v mojom prípade často i prehnanou. Neviem, je to jednoducho môj pocit, a vďaka tomu mám takto menej stresu.

7. Prevádzka knižnice v škole? Deti everywhere.

Keď som nastupovala na svoju školu a dozvedela som sa, že je tam prevádzka jednej z Turčianskych knižníc, veľmi som sa tešila a už som si predstavovala samú seba, ako tam budem tráviť všetky prestávky. Moja škola je ale 8-ročné gymnázium, chodia naň teda deti už vo veku 11 rokov. Veľmi rýchlo som sa potom zmierila s tým, že to „typické knižničné ticho“ tam tak ľahko knihovníčka nedosiahne. Tá je ozaj v pohode, mladí si ju ozaj obľúbili a berú ju skôr ako kamarátku – ani sa nečudujem, či vôbec niekedy praktikovala to typické „pšššt“. Keď tam niekedy zavítam, väčšinou však vidím len vytiahnuté desiaty, deti nalepené na počítači, deti s mobilmi, tabletmi a dve dievčatá natlačené v rohu snažiace sa čítať knihu. Aj takéto prvky vedia odradiť starú veteránku.

Bola som tam síce len párkrát a i to mi stačilo, pretože to už jednoducho nebolo miesto pre mňa, čo je trochu i smutné, no je to tak.

Existuje však aj dôvod,

PREČO BY SOM CHCELA CHODIŤ DO KNIŽNICE

Žiadne tvrdenie z tohto článku by nemalo byť toho ducha, že knižnica je pre mňa miesto plné zla a nikdy neprekročím práve jeho prah. Naopak, knižnice sú pre mňa čarovné hlavne vďaka jej atmosfére, ktorú veľmi zbožňujem, a vo svete by som chcela ešte navštíviť mnoho nádherných, veľkých knižníc.

Akoby to bolo včera, čo som sa ešte v škôlkarských časoch prehŕňala medzi detskými knihami, pyšne chodila s čitateľským preukazom, požičiavala si knižky, vracala ich a chodila si po ďalšie. To boli pre mňa úžasné, magické poobedia a veľmi dúfam, že ich ešte zažijem.

Knižnica ma uviedla do obrovského neuveriteľného sveta kníh, začo som jej veľmi vďačná a úprimne dúfam, že mi odpustí to, že ju tak často nenavštevujem. Snáď do skorého videnia!

///

DISKUSIA

Chodíte do knižnice? Nie/Áno, prečo?

Koľko kníh si bežne požičiavate?

Všetky fotografie v článku sú moja tvorba, prosím, nekopírovať.